Skladba
Sedela v parku, kŕmila holuby, zároveň vedela,
že ich tým nezasýti, len pre ten pocit vnímala
šum ich peria, myslela na to, aké je to
zaspávať hladný …
Zdá sa, že dospela, ten stav, ktorý si vždycky priala
a vtedy dôjde k vytýčeniu vlastných hodnôt …
ja som ju videla keď plakala, potom sa z toho smiala
že na to vlastne nebol dôvod … takto sa hrať
na citlivú …
Čím sa človek zaslúžil, že vedie nemé rozhovory?
máva stavy nežnosti, až vtedy keď sa rozhovorí,
kráti chvíľu, začne plakať a vie že nikdy nezavolá,
aj nikdy je sľub, pre ktorý oplatí sa čakať …
Snáď sa mi to podarí zachytiť čo mi vravela:
“Ja chcem byť človekom, ktorý sa mi nehnusí, závisí
od toho veľa, viem že ťažko chápať vety…” ja
som stála na prahu a vedela, že hádať
sa už neoplatí …
Keď kráčala k dverám – ten pocit že sa neotočí,
ako sa s tým vyrovnať, že nepovie už to čo chcela,
skúšala odolať sile plaču – jeho tlaku … koniec-koncov
-jediné to, po čom všetci túžime je ľudské teplo
po svojom boku …
Čím sa človek zaslúžil, že vedie nemé rozhovory?
máva stavy nežnosti, až vtedy keď sa rozhovorí,
kráti chvíľu začne plakať a vie že nikdy nezavolá,
aj nikdy je sľub, pre ktorý oplatí sa čakať …
Snažím si spomenúť na pocit toho objatia,
no nie je to už také čerstvé, snáď som iba zabudla,
nehľadám vetu : “Už mi na tom nezáleží”
odpusť že si nedozrela – berieš krhlu, polievaš a
medzitým už dávno prší …